Separačná úzkosť je bežným vývojovým štádiom dieťaťa, počas ktorého si utvára pevné citové puto k jednej, pre neho najdôležitejšej osobe, najčastejšie k matke. Cíti sa pri nej v bezpečí a je (s)pokojné. Pokiaľ dieťatkom preferovaná osoba zmizne z dohľadu, rúca sa mu celý svet. Nie je možné ho utíšiť, zabaviť či inak rozptýliť. Prečo je obdobie separačnej úzkosti dôležité, hoci nám dokáže život riadne skomplikovať?

Čo je separačná úzkosť a ako sa prejavuje?

Klasický scenár separačnej úzkosti u dieťaťa, ktorý pozná veľa mamičiek, vyzerá zhruba nasledovne: dieťatko nemalo ešte donedávna žiadny problém pobudnúť istý čas v spoločnosti iných ľudí, o to viac, ak ich dôverne pozná. Odrazu však ratolesť začne plakať zakaždým, keď ju vezme do rúk iný človek, než mamička. Na cudzích ľudí sa mračí a mamina nemôže odísť ani do vedľajšej miestnosti.

Separačná úzkosť neraz prekvapí aj skúsených rodičov, neobjavuje sa totiž automaticky u každého dieťaťa. Zatiaľ čo u jedného potomka ju rodičia sotva postrehnú, druhý im ju môže dať pocítiť o to ráznejšie.

Rodičov dokáže potrápiť

…o tom niet pochýb, ale ako sa zachovať? Utešovať dieťa, kým sa upokojí? Nikam neodísť a zostať pri ňom? Alebo ísť preč a dúfať, že plač čochvíľa skončí? Odborníci tvrdia, že záleží na intenzite separačnej úzkosti. Niekedy sa dieťa oťuká a prispôsobí situácii, inokedy je doslova nemožné ho upokojiť. Rodičia najlepšie spoznajú, do akej miery je drobec rozrušený a podľa toho by sa mali odvíjať ďalšie kroky.

Fázy separačnej úzkosti

Separačná úzkosť má dve fázy. Ide o fázu zúfalstva a fázu odpútania sa od matky. V nasledujúcich riadkoch sa podrobnejšie pozrieme na každú z nich.

Fáza zúfalstva

Pokiaľ sa potrebujete vzdialiť iba na niekoľko hodín, dieťa to určite zvládne bez následkov. Avšak, v živote môžu nastať situácie, keď okolnosti donútia matku a dieťa k odlúčeniu na dlhší čas. V okamihu, keď matka nie je v dohľade, dieťa plače, kričí, bráni sa, iných dospelých odmieta, volá mamu a dúfa, že bude na plač reagovať. Obranná fáza môže trvať niekoľko hodín, ale aj dní. Následne dieťa postupne prestáva veriť v jej návrat a presmeruje pozornosť na nový objekt. To vie byť pre mamičku po návrate obzvlášť ťažké. Hlavne počas tejto etapy je viac než potrebná trpezlivosť od okolitých osôb, dostatočná starostlivosť o dieťa a maximálna snaha o jeho adaptáciu i prispôsobenie sa vzniknutej situácii.

Fáza odpútania sa od matky

V tejto fáze dochádza k odviazaniu sa od matky a fixovaniu na nový objekt. Dieťa už býva pokojnejšie, neodmieta kontakt dospelých v okolí – vytvára si k nim podobný vzťah, aký malo k matke. Po ukončení dlhodobého odlúčenia od mamičky môže nastať paradoxné odmietanie prv volanej matky a na druhej strane dochádza tiež k prechodným alebo trvalejším psychickým poruchám (nočným morám a desom, pomočovaniu, koktaniu, ohrýzaniu nechtov, tikom a podobne). Základná dôvera bola zradená a ťažko sa buduje späť.

Treba mať na pamäti, že cieľom prvej citovej väzby dojčaťa je blízkosť a dotyk, vďaka ktorému dieťa získava pocit istoty i bezpečia. Matka by mala byť schopná reagovať citlivo na potreby dieťaťa. Pokiaľ je táto väzba matky a dieťaťa zaistená, dieťatko získava postupne dôveru aj sebavedomie k tomu, aby sa mohlo vydať objavovať svet samostatnejšie. Vďaka pocitu istoty sa pomaly prestáva báť všetkého cudzieho a nového. To si vyžaduje svoj čas, pričom platí, že čím je dieťa mladšie, tým býva separačná úzkosť silnejšia.

Ako sme uviedli, v procese zvládania separačnej úzkosti zohráva gro vek dieťaťa, ako i dĺžka separácie, čiže doba odlúčenia matky a dieťaťa. Dieťa zvládne odlúčenie, ale musí ho iniciovať. To znamená, že odíde – napríklad na záhradu alebo sa vzdiali na ihrisku (aktívna separácia), avšak po chvíli sa vráti na pôvodné miesto. No ak odíde preč matka, zaraz je zle (pasívna separácia). Ďalším dôležitým faktorom je miesto. Nechať dieťa v novom prostredí je celkom iné, než byť v domácom prostredí s babičkou.

Otcovia, nemajte výčitky

Separačná úzkosť je úplne prirodzená. Tento stav sa čoskoro zmení a dieťa bude behať za babičkou i milovaným otcom. Otec ale musí byť rovnako trpezlivý, približovať sa k dieťaťu citlivo a počkať, kým dané obdobie odznie. To isté platí aj v prípade ďalších blízkych osôb, a zapamätajte si – dieťatko do žiadnych kontaktov nenúťte.

Tipy, ktoré ocení každý rodič

Aj náročné obdobie separačnej úzkosti môžete svojmu dieťatku uľahčiť:

  • Vždy je dôležité rozlúčiť sa s dieťaťom a uistiť ho o svojom návrate.
  • Vychádzajte maximálne v ústrety potrebám dieťaťa, zároveň ho ale pozitívne povzbudzujte k priateľskému a ústretovému prístupu k ľuďom v okolí.
  • Dieťatko na jeho rušné obdobie aspoň čiastočne pripravíte, ak si v náručí niekoľkokrát prežije, že aj mamička odchádza a prichádza.
  • Dieťa by mala v tomto období strážiť rovnaká osoba a stráženie by malo prebiehať v dôverne známom, domácom prostredí.
  • Pokiaľ dieťa nechávate strážiť pravidelne, vytvorte pre dieťa tzv. „odchádzajúci“ rituál.
  • Buďte férová, neopúšťajte dieťa vo chvíli, keď je zabrané do hry, jedla či obľúbenej rozprávky. Mohlo by byť ešte úzkostlivejšie a získa skúsenosť, že mama môže kedykoľvek zmiznúť.
  • A hlavne – snažte sa byť pokojná a nad vecou. Aj toto obdobie prehrmí a svojou rozladenosťou by ste zbytočne násobili negatívne emócie a prenášali vlastnú neistotu a strach na dieťa.
  • Rešpektujte obavy, neistotu dieťaťa, nevyhrážajte sa, citovo nevydierajte, netrestajte, doprajte mu čas potrebný na adaptáciu.
  • Hlavná „misia“ je jasná: dieťa počas odlúčenia zabaviť a rozptýliť, aby si na vás v ideálnom prípade ani nespomenulo.

Neopúšťajte deti bez varovania

Akceptujte fakt, že separačná úzkosť u detí je bežný jav, ktorý súvisí s dospievaním dieťaťa. Aj keď môže byť trénovanie odlúčenia pre deti i rodičov nepríjemné, odkladať ho nemožno navždy. Riešením nie je ani terapia šokom, keďže u dieťaťa spôsobuje citové rany. Aj detskí psychológia prízvukujú, že voči dieťaťu je to veľmi zneisťujúce. Metóda „hodenia do vody“ podľa ich skúseností nefunguje a je lepšie dieťa pripravovať postupne, intervaly opustenia predlžovať. No samotné lúčenie nenaťahujte. Pred nástupom do školy či škôlky by dieťa malo stráviť čo najviac času s inými ľuďmi bez vašej prítomnosti – skúste zapojiť babičky, tety alebo pani na stráženie.

Ak sa vám narodí v tomto období druhé dieťa, snažte sa maximálne venovať čas aj tomu staršiemu. Čokoľvek môžete, robte spoločne, čokoľvek robíte s bábätkom, robte aj s tým starším, aby ste neprivodili separačnú úzkosť u starších detí. Opakujte mu, že ho ľúbite, a keď mladší súrodenec spí, doprajte mu pocit, že je tým najdôležitejším človekom na celom svete a ste tu len pre neho. Ako dôkaz mu môžete čítať tie najlepšie rozprávky na dobrú noc.

Ako sa vyvíja vzťah dieťaťa k iným ľuďom?

Prvých 6 mesiacov – dieťa nevníma rozdiel medzi tými, ktorí sa oň starajú. Nechá sa upokojiť každou osobou, ktorá sa správa láskyplne. V tomto období prežívajú separačnú úzkosť najmä rodičia.

6 až 12 mesiacov – dieťa si vytvára citový vzťah k jednej osobe, ktorá sa oň stará najčastejšie. V rannom veku deti ešte nerozumejú času a priestoru, keď mamička odíde na chvíľu a len do vedľajšej miestnosti, pripadá im, že zmizla navždy. Plač sa stáva prostriedkom na privolanie mamičky späť.

1 až 2 roky – dieťa sa učí samostatnosti, separačná úzkosť sa prejavuje hlavne strachom z neznámych ľudí a nepoznaného prostredia. Kým predtým dieťa odpovedalo cudzím ľuďom na ich úsmev totožne úsmevom, teraz je hanblivé, mlčí, schováva sa za mamu alebo dožaduje nosenia.

2 až 4 roky – separačná úzkosť by mala pomaly ustupovať. Dieťa získava sebadôveru, bez problémov komunikuje s dospelými ľuďmi aj ostatnými deťmi. Je ľahšie ho niečím zaujať a prekonať neistotu.

5 rokov a viac – väčšina detí je v tomto veku sebavedomá a samostatná, na príchod do škôlky (školy), prípadne stráženie u babičky sa vyslovene tešia.

Nemusí to byť iba separačná úzkosť

So separačnou úzkosťou sa spájajú aj ďalšie strachy a obavy dieťaťa, ktoré sa objavia okolo prvého roka a môžu pretrvávať pokojne aj do ôsmich či deviatich rokov. Reč je napríklad o strachu z tmy, zo samoty aj cudzích ľudí. Tieto strachy sú pomerne bežné, no ak netrvajú dlhšiu dobu, nie je potrebné sa znepokojovať. Občas si deti v súvislosti s týmito negatívnymi emóciami vytvoria rôzne návyky, akými sú hryzenie nechtov, cmúľanie palcov aj škrabanie rúk. Ich odbúranie môže byť zložité a trvať istý čas. Samostatnosť dieťaťa rodičia stimulujú napríklad jeho zapájaním do detských kolektívov. Možností je neúrekom – detské ihriská, materské centrá, krúžky či pohybové aktivity.

Ako dlho trvá separačná úzkosť a kedy už vyhľadať odborníka?

Separačný syndróm (úzkosť) je fyziologická fáza vývoja dieťaťa, ktorá sa objavuje okolo 9. mesiaca až 1 roku dieťaťa. Niekto si búrlivé obdobie odbije za pár týždňov, iný „bojuje“ mesiace, u podaktorých detí sa separačná úzkosť vracia vo vlnách. No vo všeobecnosti platí, že separačná úzkosť odznie počas niekoľkých týždňov alebo mesiacov. Pokiaľ by trvala dlhšiu dobu, než rok, respektíve bola príliš intenzívna a s telesnými prejavmi, konzultujte tento stav s pediatrom či detským psychológom. Odborná pomoc je v tomto prípade naozaj potrebná.

Ako ste zvládli separačnú úzkosť u vášho dieťatka vy, milé mamičky? Viete o radách, ktoré by mohli pomôcť iným rodičom prekonať toto neľahké obdobie? Podeľte sa s nami o ne v diskusii.